prorok

Po prečítaní si príbehu jedného milionára, ktorý v čase hospodárskej krízy (1933) v Amerike prišiel k psychiatrovi s požiadavkou „musím sa liečiť, lebo som prišiel o všetky peniaze, uvažujem, či som náhodou neprehliadla nejakú správu z domova, ktorá mi priblíži prvý prípad liečenia z „nadbytku“ a „straty“ peňazí. Bohužiaľ, neprehliadla, lebo všetci čelní predstavitelia našej politickej scény, všakovakých korupčných káuz a prepletencov na finančné skupiny a zahraničnú politiku sú na scéne.

Vrátim sa teda k prípadu z knihy Milana Vodičku s názvom Den, kdy došli prachy a čítam ďalej o milionárovi, ktorý prišiel o všetky peniaze… . V čase potreby liečiť sa, vraj jediné, čo mu ostalo bol dom v Long Islande, ktorého cena bola 750 000 dolárov. Začínam sa tešiť, že náš vzor, slávna Amerika, dá podnet, aby sa prípady politických zbohatlíkov zdokumentovali na psychiatrických ambulanciách. Možno následne sa dostanú do učebníc dejepisov. Ale aký je vlastne rozdiel medzi tým americkým milionárom, ktorý sa chcel liečiť a tými našimi politickými súčasníkmi? Veľký! Ten americký „aristokraticko vyzerajúci muž“ si totiž priznal, že z peňazí, ktoré kedy zarobil, mal vždy POCIT VINY. Kým neprídu naši k psychiatrom sa nikdy nedozvieme, aký mali pocit, keď svoje ovečky tak ošklbávali. Aj to pochybujem, že k pocitu sa priznajú.

Týchto pacientov liečil v Amerike doktor David Rossman, ktorý študoval vo Viedni so Sigmundom Freudom, prácu si našiel v Amerike a v ambulancii mu plakali takíto skrachovali boháči. Kríza bola pre doktora Rossmana zlatou baňou. Zarábal dvetisíc dolárov mesačne a to bol na tú dobu sakramentsky krásny peniaz. V čase krízy to boli milionári a po jej skončení hľadala u neho pomoc stredná trieda. Nevedeli si poradiť s tým, že „padli na hubu“. A chudobní? Chudobní boli väčšinou nezamestnaní, k psychiatrovi nechodievali a psychiatria sa o chudobných a neúspešných nezaujímala, teda aspoň do chvíle, kedy im celkom nehrablo. Nezamestnaným sa snažil pomôcť hocikto, len nie psychiatri. Medzi zdravím spoločnosti a duševným zdravím nebolo pojitko.

Nezamestnanosť totiž nie je nemoc ako hypertenzia, anémia, fóbia, anorexia, rakovina… .

Kríza v Amerike ľudí deptala po psychickej stránke a niektorých zničila aj úplne. Ovplyvňovala ich po duševnej aj fyzickej stránke. Mala dokonca názov a to podľa psychiatrického slovníka. Keď prezident Hoover rozmýšľal, ako nazvať ekonomický prepad, ktorý zovrel Ameriku, vybral slovo DEPRESIA, čo znamená pokles alebo útlm. Neprišlo mu výstižné, tak zlovestné ako kríza alebo panika.

Psychiatri sa začali zaujímať o chudobných, nezamestnaných ľudí, ktorých zasiahla kríza až vtedy, keď sa z nich stali psychopati.

Žeby aj u nás sa čakalo až po uliciach budú chodiť psychopati?

Podľa v texte uvedenej knihy.