prorok

Dnes ráno som ako obyčajne cestovala do práce autobusom číslo 3. Bolo sychravo a hmlisto a šero svitania ešte nenadobudlo hmatateľné obrysy. Čas ako stvorený na driemoty a snenie. Zo sedadiel za mnou ho pretrhli dva tiché, konšpiračné hlasy.

– Počúvaj, pred ktorou kotolňou sa večer stretneme?

– Najlepšie pri tej na Hviezdoslavovej, je tam najteplejšie.

– Hm. A nevšimol si si v posledných dňoch nič čudné?

– Nie, nič som si nevšimol. A o čo ide?

– Nevšímaš si, ako ľudia nakupujú?

– A prečo? Nič som si nevšimol, iba ak Rómov, ktorí ako obyčajne plné nákupné vozíky nakladajú do taxíkov. Ale to robili aj minulý rok.

– No ani ja som nič nespozoroval. A pritom nákupná horúčka v ostatných krajinách vrcholí.

– No a čo sa deje? Źeby zasa Vianoce?

– Pst. Ty nevieš, že prezident Putin dostal list od mimozemšťanov, že koniec sveta nastane už o tri dni a to presne desať hodím ráno moskovského času?

– Nie. A to naozaj bude koniec sveta?

– Zadubenec, všetci to vedia, píše sa o tom všade, hypermarkety prázdne… a u nás nič! Žiadne nákupy, žiadne bunkre, žiadna panika.

– Pamätáš sa, keď Kaufland vyhlásil nočné nakupovanie so zľavou? To bol zážitok! Aj pár ranených sa vyskytlo?

– Niečo podobné, iba nik nevyhlásil  nákupy skoro zadarmo, iba to, že už bude koniec sveta. A vidíš, Slovákom to ani nepohne. Žiadne nákupy, žiadne zásoby, žiadna panika… čo myslíš, prečo?

– Si zadubenec, ak to nevieš. Veď Slovač plne verí Smeru a jeho vodcovi Ficovi.

Autobus  zastavil na zastávke a besedujúci zo sedadla za mnou sa zdvihli na odchod. Pekne oblečení, mierne zarastení, s igelitkami v rukách sa bez náhlenia predierali k dverám. Žiadne zamestnanie ich zrejme neťažilo.

Pomyslela som si iba. Tí dvaja majú v podstate pravdu. Hlboká a čistá viera nevedomých.