prorok

Nevideli sme sa od leta. Vtedy riešila niečo, lepšie povedané niekoho. Vlastne, neviem, prečo musia ľudia vždy niečo alebo niekoho riešiť. Akoby „riešiť“ znamenalo „byť IN“.

Aj včera. Zborovo mi zablahoželali k meninám… a už začala riešiť. Tento krát BYT.

„Predávam byt.“

„Ty sa sťahuješ?“

„Nie. Vlastne, ako sa to vezme. Idem k Vladovi.“

„… .“

Vypúlila som oči ako nikdy.

„Ma s rodičmi trojizbák a aj keby nám to nevyhovovalo, ja by som si zobrala jednotku…mne to stačí a potom sa uvidí.“

„Čo ťa k tomu vedie?“

„V júli a auguste som marodovala, výplata bola o ničom, zaplatila som splátku, všetky poplatky a neostalo mi nič na živobytie. Toto je život? A vlastne vždy sa trápim. Vieš, keď som kupovala byt, myslela som, že príde ku mne otec. On sa napokon rozhodol ináč… a ja to sama nezvládam. Zobrala som úver, keď zaplatím všetko, čo musím, nič mi neostane… nevládzem, už naozaj nevládzem takto žiť. Tri roky sa len trápim. Bola som v realitke, radila som sa s právničkou, poradila mi, aby som z úverového dlhu vycúvala, ak mi je život milší. A mne milší je. Vieš, vtedy mi zomrela mama a ja som si myslela, že sa otec nasťahuje ku mne, jednoizbový byt som predala a myslela si, že budeme dvaja. Ostala som sama. On sa rozhodol pre domov dôchodcov, nechcel mi byť na obtiaž. Dlho sme rozmýšľali, hľadali najvhodnejšie riešenie, aj chvíľu so mnou býval… ale nevedel si zvyknúť na činžiakový štýl života. Celý život žil v dome, teraz ostal prázdny, opustený a chátra. Ale žiť sa musí, neviem, čo bude ďalej. A ja? Tri roky myslím na môj dlh, na roky strávené medzi účtami, pod ťarchou splátok. Túžim po dieťatku, ale ťarcha dlhu mi nedá spať, nie to ešte otehotnieť. Právnička mi poradila, aby som svoj predala a zobrala si do podnájmu jednotku… veď to je šialenstvo platiť ešte dvadsaťdva rokov banke úver, ktorý preplatím dvakrát. Povedz, rozhodla som sa dobre?“

„Asi áno.“

Vlastne neviem, či ide o pochybenie človeka, ženy, ktorá sčasti našla, čo hľadala, ale vždy je to iba sebarealizácia. Má svoje povolanie nadovšetko rada, ale má rada aj detí, túži po vlastnom. Je však otázne, či ekonomický tlak a neustály psychicky stres nie sú príčinou, že nemôže otehotnieť.A nie je jediná, ktorú trápi tento aspekt života.

Akosi sme si už zvykli, že každý chce byť sám. Sám so svojim psom. A ostáva aj so svojimi účtami. So svojim dlhom. O koľko by bolo lepšie, keby boli dvaja. Dvaja na všetko, všetky starosti a radosti. Kde sú tie časy, kedy sa okolo maminej sukne tmolilo štvoro, ba i viac detí a nikto nebol sám. Lebo tam sa znásobujú nielen starostí, ale i radostí života. Lebo tam sa v duši človeka usádza pokoj, ktorý zaženie aj strach zo zvládnutia dlhov… .

Držme jej palce, aby vyriešila správne všetky problémy.