prorok

Za štvrťstoročie (od nežnej revolúcie) sa život mnohých z nás obrátil naruby. Posúďte sami. Manžel poberal na vysokej škole podnikové štipendium, ktoré zaväzovalo odpracovať v Železorudných baniach určité obdobie (už si presne nepamätám, koľko rokov, asi desať). Bývali sme v malebnej obci Spišsko-Gemerského rudohoria, kde každý každého poznal. Prišli sme s dvomi malými deťmi do neznámeho prostredia a tešili na roky ich detstva, ktoré rodičov zaväzovalo k všestrannej zodpovednosti, aké si socializmus a doba vyžadovali. Naše deti v období revolúcie mali 8 a 10 rokov.

Ako sa hovorí, malé deti, malé starosti; veľké deti, veľké starosti.

Či boli naše starostí iba také malé ako detí si v plnom rozsahu uvedomujem až dnes. Do rodinného rozpočtu prichádzala mesačne jedna pravidelná výplata, jedna materská a prídavky na detí. Bývali sme v podnikovom byte, zo začiatku jednoizbovom, neskôr, keď sa odsťahovali susedia z jednoizbového, bane nám byt prerobili na trojizbový (ale to naozaj až po pár rokoch). Bytík sme zariadili z mladomanželskej pôžičky a postupne ju v primeraných splátkach splácali. Od prvej chvíle sme cítili istotu spoločenského zriadenia, teda práce a s ňou súvisiaci stály príjem. Mali sme istotu spoločenského uznania. Sociálna istota bola samozrejmosťou. Istota pravidelnej mesačnej splátky na pôžičku nás nezaťažovala, pretože sme vedeli, že je dočasná a v relatívne krátkom čase ju splatíme. Okrem mladomanželskej pôžičky sme si už nikdy nemuseli žiadnu zobrať. Všetky nevyhnutné a mimoriadne výdavky sme dokázali zabezpečiť príjmom zo zamestnania.

Keď mal mladší syn dva roky, začala som diaľkovo študovať. Vzhľadom k tomu, že štúdium vyžadovalo byť dva krát týždenne v popoludňajších hodinách na prednáškach, syna sme dali do jaslí. S umiestnením nebol žiaden problém. Bolo to milé zariadenie takého rodinného typu. Dodnes si pamätám meno pani vedúcej a dom, v ktorom sa jasle nachádzali. Ktovie, ako dnes chátra? Starší už v tom čase chodil do škôlky. Cenové relácie za jasle a škôlku od 27 korún do stovky. Po roku a pol sa mi naskytla po materskej prvá pracovná príležitosť, ktorá do práce lákala… ale bol tu aj veľký strach zo zvládnutia rodinných povinností, práce, malých detí i štúdia. Najprv bolo nutné oboznámiť zamestnávateľa so štúdiom, voči ktorému nemal žiadne námietky. V čase skúšok som dostala niekoľko dní plateného voľna, pri záverečných dokonca dva týždne plateného voľna na prípravu. Všetko bolo riadne zakotvené v dodatkoch ku pracovnej zmluve a plnené.

V predškolskom veku našich detí sme boli minimálne tri až štyri krát do roka na víkendových výletoch po Slovensku s deťmi zdarma (platilo ROH) a dokonca raz (to bola riadna odvaha) na týždňovej lyžovačke v severných Čechách. Ako som napísala, bola to riadna odvaha. My dvaja, dva malé detí, batožina, lyže, vlak z Košíc naprieč celou Československou republikou nočným spojom do severných Čiech. Zážitok na celý život. Krásne spomienky. Výlety a dovolenky do krajín na východ od nás za bagateľ. Oslavy dňa baníkov, ale i prvomájové sprievody… i tých sme boli súčasťou a oni neodmysliteľne patrili do nášho života. Športové podujatia pri príležitosti MDD či Mikuláša tiež ostávali dlho v spomienkach. Slávnosti, kultúrne podujatia, to boli akcie, na ktoré sa tešili dospeláci a dlho pripravovali detí, aby urobili svojim rodičom radosť.

Detí vyrástli na Dobšinského rozprávkach. Kniha nemohla chýbať pri žiadnej príležitosti. Po príchode z jaslí či škôlky do večera pod dohľadom rodičov pri bytovkách na pieskoviskách, pri detských loptových hrách, na bicykloch. Deti ako maku a rodičia postávali v hlúčikoch obďaleč a na jazykoch recepty, škola, či sny o budúcnosti svojich detí. K televízorom sa prichádzalo veru až večer. Každé ročné obdobie malo svoje čaro a poskytovalo deťom mnoho príležitosti na trávenie voľného času. Detí, ani ich rodičia nevideli zmysel a význam v značkovom ošatení. Obliekali sme ich veľmi prakticky. Rifle bolo dostať kúpiť iba v tuzexe a za bony.

Dlhé rady stali pred miestnym obchodom každý druhý pondelok, keď prišiel tovar a dostali „úzky profil“. Nebol to tovar bežných nákupov, bola to na tú dobu vzácnosť, ktorú sme chceli dopriať našim deťom a rady radi odstáli. Arašidy, lentilky, mandarinky, banány, aké nám boli vzácne.

Spoločensko-politický systém obrátil kabát, vyzliekol starší vzor, ošumelých farieb i materiálu dovezený z východu a obliekol sa do moderného, export zo západu.

Ako sa zmenila doba? Na nepoznanie!

Stačilo dvadsaťpäť rokov života na to, aby v krajine srdca Európy sa zlikvidoval priemysel a poľnohospodárstvo a otvorila slávobrána na vstup zahraničných investorov, ktorí sotva ponúknu študentom na vysokých školách štipendium a istotu práce po skončení školy a svojím zamestnancom byty.

Mladé rodiny sú zapriahnuté v úverovom jarme na celý svoj produktívny život, ktoré snímu s priznaním starobného dôchodku, ak sa ho dožijú.

Predškolské zariadenia sú nedostupné mladým rodinám z dôvodu poplatkov a voľných kapacít.

Odborové organizácie stratili opodstatnenie. Výlety a dovolenky sa skloňujú iba v niektorých rodinách a pomerne často. Vo väčšine sa na nich dávno zabudlo.

Rozprávkové knihy je veľmi namáhavé čítať a ešte namáhavejšie počúvať. Ľahšie je sadnúť pred televíznu obrazovku a nechať sa unášať svetom oblúd, strašidiel, nezmyslov bez všetkých morálnych a etických noriem.

Ako ďalej?

Znovuzrodením morálnych a ekonomických hodnôt v spoločnosti (ak samozrejmé o tieto hodnoty budú ľudia stáť).