Čokolády a dezerty z jednej strany, z druhej dobošky a medzi nimi sused. Vyzerá, že sa nevie rozhodnúť. Napokon vyberá Milku Cherry Cream, zdvorilo pozdraví a dodá: „idete domov“?
– Áno, idem.
– Na parkovisku mám auto, počkám vás.
K pokladni prichádzam o čosi neskôr, ako on, ale nie neskoro, aby som nepostrehla jeho reakciu, keď mu pokladnička vydáva drobné.
– Vy mi vydávate? Naozaj? A ja šmátram po vrecku pre tie drobné.
Pokladnička pokrútila hlavou a potvrdila: „naozaj ste mi dal dvojku, výdavok je váš“.
Môj sused hľadí na pokladníčku, na výdavok a pomaly, stále neveriac, že mu patrí, začína ich pomaly zbierať do dlane a s úctivým pozdravom odchádza. Kroky nabrali smer parkovisko.
Predo mnou ešte dve platiace zákazníčky sa tiež neveriacky prizerali pánovi. Taký je môj sused, býva nad nami. Prišli sme do bytovky bývať ako poslední. Od prvej chvíle sme si padli do oka. Slušný, zodpovedný, poctivý, zhovorčivý. Otvorí vchodové dvere, podrží výťah, prenesie tašku, zodvihne papier. Jednoducho „stará škola“.
Už sa vezieme spolu domov po hlavnej. Z vedľajšej cesty sa vyrútia v služobnom vozidle muži zákona, ktorých heslom je pomáhať a chrániť. A tu sa začína odvíjať dušičkový zážitok môjho suseda in vivo.
– Včera sme boli V Spišskom Podhradí na cintoríne. Rodičia sa tam presťahovali pred smrťou, chceli zomrieť v dedovizni. Porozprávali sme s rodinou, boli na nákup a na spiatočnej ceste, viem, išiel som prirýchlo, namerali ma. Keď ma zastavili, nechceli nič odo mňa iba občiansky preukaz a vodičák. – Viete, trošku ste prekročili rýchlosť, musíme vám dať pokutu. Ja v peňaženke nejakých desať euro, drobné nerátam, manželka asi päť. Pokutu mi dali 40 euro. Povedal som, že toľko nemáme v hotovosti, ale máme bankomatové karty. Poslali ma vybrať do bankomatu, manželka sedela v aute. Vybral som 40 euro, v mobile mi pipla esemeska a potvrdila výber, ale peniaze mi bankomat nedal. A nedal mi ani kartu. Už som cítil ako mi stúpa tlak a pulz. K bankomatu prišla mladá pani, bol som zvedavý, či jej dá peniaze a kartu. Ona to šťastie mala. Tak som sa prihovoril a povedal, čo sa stalo.
– Ojoój, keby ste vedeli, koľko krát sa mi to už stalo? V pondelok choďte do sporiteľni, pošlú vám peniaze späť na účet. Vrátil som sa k autu a povedal som, čo sa mi stalo.
Trvali na bankomatovom výbere manželkinou kartou.
Výber z jej karty dopadol dobre, karta bola v rukách majiteľky a peniaze smerovali do rúk policajtom. Ahá, tu mám lístok od pokuty. Vrátili mi občiansky preukaz a vodičák a tlmiac na uzde krvný tlak a pult sme pokračovali domov.
Debatu sme ukončili rozchádzajúc sa k našim domovom, pozitívne, s úsmevom na tvári… ale nikto nevie, čo sa odohráva v duši toho/tých, ktorí boli nad hranicou päť kilometrov a prišli o „dosť“ veľkú čiastku peňazí. V čas dušičkový. V čas sviatočný. V čas, kedy by sme mohli mať k sebe bližšie. Ako ľudia. Ľudia!
Doteraz mi znejú v sluchu susedove slová: „boli by urobili lepšie, keby si boli zapálili aspoň doma sviečku a venovali sa rodine… ak už nemajú komu na hroboch“.
Poznámka pod čiarou.
Štát má dlhé ruky, aby vyberal pokuty. Ale kto zaplatí klientovi také „nepodarky“ ako občas bankomat Slovenskej sporiteľne?