Je hanbou každej krajiny, keď mladí ľudia po vyštudovaní zanechávajú prázdne miesto v svojom rodisku. Je ešte smutnejšie, keď opúšťajú svoju krajinu a odchádzajú za prácou do krajiny, v ktorej nájdu uplatnenie podložené snovým finančným zabezpečením.
Len tak mimochodom sa mi dnes dostal do uši útržok rozhovoru dvoch dám, z ktorých jedna bola zdravotná sestra a druhá jej známa… už sediaca v autobuse. Hneď po úvodných frázach chytili do úst dnešný deň na pracovisku zdravotnej sestry.
– Počula som, že si zmenila pôsobisko?
– Hm, zmenila. Chcela som to urobiť niekoľko krát, nikdy som nemala odvahu. V auguste som si povedala dosť a odišla.
– Koľko rokov si tam robila?
– Tridsať dva?
– Nebolo ti ľúto odísť?
– Bolo, všade človek musí robiť, ale tam, kde si tvoju prácu nevážia sa naozaj nedá.
– A to budeš denne cestovať autobusom?
– Dnes cestujem výnimočne, auto mám v servise.
– A ako sa ti robí na novom pracovisku?
– Dobre. Naša nepatrí do siete Svet zdravia. Vládne tu pokoj, pohoda, nie sú také tlaky a prácu si vážia… a je to za iné peniaze.
Myslela som, že aj o peniazoch bude reč… , ale nebola.
– Predstav si, že dnes mi volala tvoja suseda, čo bola s nami na plavbe po Dunajci.
– Vážne? A čo chcela?
– Aj ona chce odísť a hľadá nové miesto.
– Teraz? Veď ma ešte desať rokov do dôchodku.
– A ja mám trinásť! Nič som jej nesľúbila, lebo len pred mesiacom sme prijímali už dôchodkyňu, ktorá odišla do dôchodku v decembri. Bola taká rada, keď som ju oslovila, či nám nemôže prísť vypomôcť na nejaké obdobie.
– Ale veď musí cestovať 25 kilometrov!
– Jej to vôbec nevadilo. Má muža chorého na srdiečko, často chodia do Bratislavy po vyšetreniach… a v domácnosti sú vždy nečakané výdavky.
– Tým sa veru nedá vyhnúť.
– Predstáv si, včera k nám nastúpilo mladé dievča na prax. V triede ich je sedemnásť, jedna bude praxovať u nás. Rozprávali sme sa. Predstavila som jej pracovisko, oboznámila s prácou na oddelení. Pýtala som sa jej, čo si myslí o práci pôrodnej asistentky a či by ňou chcela byť ona alebo jej spolužiačky. Povedala, že ona nikdy… ! A ani jej spolužiačky nechcú robiť na sále.
– A čo bude robiť?
– Pôjde do Rakúska za opatrovateľku alebo teraz je to také lukratívne… pôjde za „obchodnú zástupkyňu“ a bude predávať lieky a iné zdravotnícke potreby… to mi povedala. Aj som ju niekoľko krát pristihla v kresle s nemčinou na kolenách.
– Vážne?
– Úplne vážne. Nič iné v tomto smere neprichádzalo do úvahy. Vraj ako opatrovateľka bude musieť robiť dva týždne a dva bude mať voľno a ako obchodná zástupkyňa dostane služobné auto, mobil, notebook, naučí sa prezentáciu k liekom a bude navštevovať lekárov.
Skvelá budúcnosť pre budúce mamičky… len aby tie pôrodné asistentky, dôchodkyne, vládali čo najdlhšie robiť, aby mal kto privádzať na tento „smutný“ svet detí… . Deti našich detí.