… dnes som sa neohlásila, išla som na isto. Myslela som na ňu už niekoľko dní a aj napriek tomu, že sa pýtali na svet výsledky iných povinnosti, neodolala a z centra mesta zamierila k vysokej zelenej bytovke. Tam býva ostatných pár rokov.
Pred bytovkou som sa tmolilo pár majstrov dlažbových chodníkov. V duchu doby som sa pousmiala, „voľby sa blížia“ (dom patrí mestu). Vchodové dvere do bytovky boli privreté, vošla som a vyviezla výťahom na desiate poschodie. Zazvonila som, cŕŕŕnnnn. Žiadna ozvena. V tichu chodby som počkala a po chvíľke zazvonila ešte raz, cŕŕŕnnnnn. Dych môjho srdca prerušil kľúč v zámke a dvere sa otvorili dokorán. Keď ma zočila, nahodila krásny starecký úsmev, radosť a prekvapenie. Urobila krok dopredu svojimi bosými nohami, otvorila svoju náruč a moje kroky zamierili doň. Na líciach mi pristali bozky ako motýle a dlho tam ešte sedeli… .
Rituál návštev sa rokmi nezmenil, ja pod okno na stoličku a ona do svojho kresla, oproti. Stôl zdobil obrus, ktorý menila iba na veľkú noc a vianoce. Na kraji stola džbán s čajom a hrnček, vypila ich aj tri na posedenie.
Nedalo sa prejsť všetkými témami, čas si pýtal svoju daň.
Dcéra mi neraz vyčítala, že som sa druhý krát vydala. Neraz som sa snažila svoje konanie vysvetliť, ale hlava dubová to nepochopí, kým nezažije to, čo ja. Mala som iba päťdesiatdva, keď zomrel. Sedem rokov som bola sama. Sedem rokov samoty zanechalo stopu aj v mojom srdci, aj živote. Vedeli sme o sebe, kto sme, čo sme, ale nikdy by ma nenapadlo, že ja sa ešte raz vydám a on bude ten môj osudový do konca života. … a stalo sa, cesty osudu nás spojili. Rok sme žili, ako to kedysi hovorili, „na vieru“. Potom sme sa zobrali, mali sme len civilný sobáš. Hneď po sobáši ochorel a radosť zo spoločného šťastia vystriedalo niekoľko mesačné odlúčenie. Do sanatória som chodila pravidelne. No aj po návrate domov jeho cesty viedli z nemocnice do nemocnice. Medzitým pár dni doma. A tak išiel mesiac po mesiaci. Keď mi po ôsmich mesiacoch primár oznámil, že jeho životná púť na tejto zemi sa čoskoro ukončí, pripravila som sa na najhoršie. Pochovala som prvého, pochovám aj druhého… . Len osud sa mi zdal krutý. A ja som si myslela, že to je láska na staré kolená, v dobrom, i zlom… do konca života. Nikdy som si nemyslela, že on odíde tak skoro.
O mesiac bude deväť rokov, čo som ho pochovala. Po smrti som predala byt, v ktorom sme bývali a nasťahovala sa tu. Ach, ako by mi bolo dobre, keby ten môj jeden diván sa vmestil do bytu ku jednej alebo druhej dcére. Ale, ako by sme sa zhodli a žili vedľa seba, pri sebe, neviem… netrúfam si povedať. Jedna je miernejšia, ale s tou druhou sme ako dva kohúty.
– A ktorá vám vyčíta, že ste sa vydali?
– Tá, čo je ako kohút. Moja povaha. Viac nebolo treba vysvetľovať.
Po druhom mužovi som dedila s jeho šiestimi deťmi, dva mal s prvou ženou a štyri s druhou. Ja som bola jeho tretia žena. Tie dva, ktoré mal s prvou ženou žijú tu, v meste, tie štyri z druhého manželstva boli roztratené po svete, ale vedela som o nich. Na dedičské konanie boli prizvané všetky deti a ja, ako posledná žena. Notárka sa pred začiatkom konania spýtala, či sme všetci, prečítala mená a vyzvala nás k identifikácii. Potom prečítala súpis majetku po poručiteľovi a oboznámila nás so závetom nebohého. Ani vo sne ma nenapadlo, že na smrteľnej posteli v nemocnici požiada lekárov o svedectvo a spísanie závetu, ale stalo sa. Asi vedel, prečo. Bola to jeho vôľa… a podľa nej konal. Deti z prvého manželstva, vzhľadom k tomu, že žili v tom istom meste, ako my a neprejavili žiaden záujem ani vtedy, keď odchádzalo zdravie, vydedil. Medzi ním a deťmi z druhého manželstva bola vzdialenosť prekážkou na starostlivosť a opatrovanie, tí dostali rovným dielom z dedičstva.
Nohy sa mi začali pod stolom triasť, keď notárka čítala závet: „Dedičstvo, ktoré by podľa práva prináležalo Dagmar a Dávidovi, patrí mojej poslednej manželke, ktorá sa o mňa vzorne starala a moju dcéru a syna vylučujem z dedičstva, ostatným štyrom deťom zanechám… .“
… to bolo urážok, hnevu, kriku a planých rečí…. .
– A naozaj ho nikdy neprišli pozrieť?
– Dcéra nikdy a syn prišiel raz… , ale len ku dverám. Pri dverách sa ho spýtal, kde bol doteraz a povedal mu, že keď neprišiel celý rok, teraz nemusí chodiť.
– Čo sa stalo potom?
– Niesol to ťažko, písal mi výhražné listy, vyhrážal sa, chodil mi do bytu vyzváňať, ohováral ma pred susedmi, na ulici, kdekoľvek, pred kýmkoľvek.
– A vy, čo ste robili vy?
– Bála som sa. Predala som byt a nasťahovala sa sem a vydedenému synovi na pamiatku po nebohom otcovi som predsa len darovala záhradku. Pre pokoj mojej duše.
– A tu ste našla pokoj?
– Tu som našla aj pokoj, ale aj smútok a znovu samotu.
… taká mala črepinka zo života jednej z mám…