Vracajúc sa z prechádzky sa mi prihovoril starec, autor myšlienky. Išiel domov zo záhrady. V ruke dva vedierka, v jednom zopár jakubiek, možno bude zajtra koláč, myslím si. V druhom pár slivák a uhoriek. Iste pani domu zakladá.
Čo to zbierate? – prihovoril sa zvedavo.
Približujúc sa k nemu, odpovedal si sám.
– Ááá skorocel. Aj ho užívate? Ja som sedemdesiatpäť rokov nepotreboval žiadneho lieku, len bylinky a potom to zo dňa na deň prišlo.
– Čo prišlo? Vyzvedám.
– Bolesť chrbta a tá ma trápi už desať mesiacov. V septembri minulého roka som bol u doktora pre výsledok CTečka mojej manželky a v októbri som sa ocitol na CTečku ja. Nuž čo? Dnes sme tu a zajtra tam, taký je život.
– A aký ste mal život? Odvažujem sa načrieť do minulosti jeho života.
– Bohatý, veselý, šťastný. Viete, ja som vždy chcel mať desať deti.
– Chcel alebo máte desať deti? Pýtam sa pre istotu ešte raz.
– Chcel. Máme štyri detí. A dnes je veľa mať jedno dieťa. Taká čudná doba.
– Hm, veru čudná, dumám. A čo ste robil celý život?
– Celý život som robil v DEPE. Keď som sadol do vlaku v Košiciach a vystúpil v Kolíne, videl som kus sveta. Život. Ľudí. Prírodu. Lesy, hory, zvieratá. Viete, keď človek robí niekde vo fabrike pri stroji, nemá také krásne spomienky na roky prežité v práci, ako mám ja. Tam je taký stereotyp, chýba mu iskra. Mne nechýbalo nič. Bol to život v pohybe. Práca v pohybe. Mám krásne spomienky na tie roky. Prešiel som celý svet. Socializmus bolo dobré obdobie, každý mal prácu, práva a povinnosti a bol za ne patrične odmenený… videl som kus sveta, bol som v Bulharsku, v Rumunsku, v Maďarsku. Zlatý socializmus… . Nemal pominúť.
– … ale pominul. Ktovie prečo? Nuž čo, niekedy sa zdá akoby evolúcia nabrala degresívny smer. A čo robí vaša manželka?
– Nikdy nebola zamestnaná, vždy sa starala o domácnosť. Viete, keby sa mi pominula prvá, neviem, čo by som robil, lebo ja si neviem ani čaj uvariť. Ona mi dá lyžicu do ruky, ja sa najem… . Aj dneska, ráno som bol nakŕmiť, vrátil som sa domov, najedol sa, trošku som si poležal, lúštil krížovky a o štvrtej som sa zase pobral do záhrady. Obral som paru uhorky, slivky, pozbieral opadané jakubky. Ten včerajší dážď uškodil cibuli, bude ju treba pozbierať, lebo zhnije.
– A čo ste bol ráno kŕmiť? Čo chováte?
– Celý život sme chovali, zajačiky, kurky, ovečky.
Dokážem si živo predstaviť zmysluplný život týchto zaslúžilých penzistov. Premietam si jeho paniu, ako sa zvrtá v domácnosti, s láskou pripravuje jedlá tomu, ktorého nosila v srdci celý život. A nielen jemu, ale aj deťom, aj keď sú dospelé, i vnúčatám.
Prechádzajú okolo nás desiatky ľudí vracajúcich sa zo záhrad do svojich domovov. Obdarujú sa milým slovom, pozdravom. Pridávam sa, po slušnosti, hoci nikoho nepoznám. Mám pocit, akoby boli z jednej ulice, lebo sa všetci poznajú, záhradní susedia, činžiakoví susedia… .
– Poďte domov, ide búrka. Prihovorí sa mladá mamička, vedúc za rúčku asi dvojročné dievčatko.
Začalo fúkať, pohotovo odpovedá, asi to rozfúka, ale viem, že keď príde hen, z tejto strany, je strašidelná, treba pred ňou utekať.
Pozorujem oblohu, či sa radšej nemám pustiť smerom k domu aj ja. Ja to mám oveľa ďalej, ako oni, ale som akoby priklincovaná, chtiac sa dozvedieť, čo najviac od toho múdreho človeka. A to chce aj on. Rozprávať, vyrozprávať sa.
Celý život som športoval. Organizoval som v DEPE športové hry, rôzne súťaže… ale aj ja som súťažil. A dostal som aj ocenenie Červenú hviezdu.
– To ste musel byť skutočne veľmi aktívny, lebo dostať toto vyznamenanie systémom, ktorý vládol bolo možné iba za zásluhy.
– Ale ja som to robil rád. Mňa to veľmi tešilo, keď sa ľudia radovali a boli spokojní. Nikomu som neublížil. Nevynechal som ani jednu svätú omšu podľa zákona, ale zbožne, v pokore… a dnes, viete som taký smutný!. Keď idem do kostola a mladí tam prídu s kočíkmi a chodia hore dole po kostole, len aby tam boli. Na tvári im vidieť, že sú myšlienkami kdesi úplne inde, nie pri Bohu. Viete, k Bohu sa prichádza v hlbokom sústredení, za poznaním… a oni, keď sú tam len tak, aby boli, to radšej nech tam nejdú. A deti? Deti vyrušujú a rodičia im nič nepovedia. Ja som z toho taký nešťastný, lebo to vyrušuje aj ostatných. Zbožne prežitá svätá omša upravuje krvný tlak, to je moja veta. Viete, ja som nikdy nemal problémy s krvným tlakom… .
– Veru, rešpekt dnes chýba na každom kroku. O tom som sa neraz presvedčila. Aj na tom krvnom tlaku môže byť niečo… ak ste svojej vete naplno uveril, vryla sa do každej bunky vášho tela, podvedomie ju prijalo a telo samo regulovalo hodnoty tlaku.
Múdry starec pritakal.
– Naše deti zašlej doby boli iné, dali nám úctu, robili radosť… a Spasiteľovi tiež.
Srdce mi plesá z toho, že som na dnešnú prechádzku zvolila trasu okolo sídliskových záhradiek. Vraciam sa ešte k jeho zdraviu a pripomínam pestovanie emočného a mentálneho zdravia. Zjavne vie, o čom hovorím. Len pripomenie a doplní.
– Celý život som sa snažil striedmo stravovať, vždy som si ešte aj privyrábal a tešil sa zo života. – Ahá hen na družstve, aj tú pracku na opasku mám ešte od nich.
A naozaj, pripomína mi to otca i bratov, ktorí tiež nechali kus života na saláši.
– A viete, viera…, viera je pre život človeka veľmi dôležitá… a ako Ander z Košíc hovorí, nechajte starostí odísť, lebo zajtra prídu ďalšie, ani ja som sa nimi dlho netrápil, ale problémy riešil, ako som mohol, podľa svojich síl a skúsenosti.
Nedá mi nesúhlasiť. Tak ešte preberieme, kto som, kde bývam a lúčime sa prianím príjemného večera a dobrého zdravia… chtiac vedieť pokračovanie života týchto jednoduchých ľudí. Ľudí, akých chodí po tejto zemi tisíce, vzácnych a výnimočných pre svoju prirodzenosť a múdrosť.