Možno v politike hovoriť o priateľstve? Sú medzi politikmi priatelia? A sú medzi nimi nepriatelia? Zaiste áno, tak ako v každej oblasti spoločenského života.
To, čo sa odohráva ostatné dni na politickej scéne Slovenska nemá obdobu. Nie nadarmo sa hovorí „priatelia buďme a dlhy si plaťme“. Medzi Igorom Matovičom a Radoslavom Procházkom to riadne vrie. Nikdy neboli priateľmi a ako to je s tými ich dlhmi, to vedia najlepšie oni. Veľmi pochybujem o tom, že niekedy sa dozvieme celú a neskreslenú pravdu. A aj keby sme sa dozvedeli, čo z toho bude mať súdny človek? Nič, ničovaté nič.
Bežný človek, Matovičov volič, Procházkov volič žije svoj každodenný život a snaží sa zo všetkých síl a svojimi schopnosťami sa dostať cez problémy, aké mu život prináša.
Zvolený Matovič, zvolený Procházka má tiež problémy, ako každý človek, ale akonáhle sa dostane do parlamentu okamžite zabúda na voliča. Voliča – občana. A preto incident, ktorý sa medzi týmito politikmi odohral hovorí o absolútnej neprofesionalite a arogancii voči voličovi. Ak by sa niečo podobné stalo v ktoromkoľvek štáte Európy, ich pôsobenie v politike by týmto aktom končilo.
Matovič bol od začiatku na koni. Na koňa vysadol vďaka fantastickému podnikateľskému zámeru a aby sa nepovedalo, že „aha politik podniká“ koňa zveril manželke a on sa na ňom vezie. Predstavte si situáciu, že by zmizli zo Slovenska inzerujúci. Čím by koňa nachoval? Senom? Ovsom? O tom pochybujem. Ale ako sa vraví, istota je guľomet a ňou je politická stolička, na ktorej je Matovič dokonalý exhibicionista a v tomto incidente dokonale zastrel prezidentskú kampaň pána premiéra.
Procházka vstúpil do politiky ako každý iný, za osobným prospechom ako veľmi sebavedomý právnik, bohužiaľ, ako amatérsky politik. Od začiatku bolo z neho cítiť nadradenosť, aroganciu a povýšeneckosť, pretože má sa o koho oprieť a cítiť za sebou oporný múr, o ktorý možno oprieť svoj ubolený chrbát je príjemné. Jeho politická kariéra, hoci hlása, že do politiky pritiahne novú krv, iných ľudí, bude konať čestne a spravodlivo je pomerne krátka… už narobil veľa chýb. Chyby však robí iba ten, kto robí. Kto nič nerobí, chyby nenarobí. A preto, tie počiatočné, ako po neúspešnom prvom kole prezidentských volieb mu možno odpustiť. Možno mu národ odpustí aj tento „prešľap“, lebo verejne ukázal, ako sa to na Slovensku často robí. Robí sa často krát bez bločkov, bez dokladov, len tak, z ruky do ruky.
V podstate, politik je odrazom voliča a volič svojim konaním odráža činnosť politika. V slovenskej politike bolo, či chceme alebo nechceme doteraz veľmi málo POLITIKOV – a ako som už niekoľko krát napísala, politik by mal počas svojho pôsobenia v politike vyzrieť na štátnika. Štátnika v zmysle zasvätenia svojej činnosti národu, z ktorého vzišiel a krajine, ktorá je pre neho domovom.
Čo dodať na záver motovičovo-procházkovej politickej kauzy? Matovič konal podlo v rukavičkách, aby si nepošpinil ruky. Nateraz ich má špinavé Procházka. Interesantné bude sledovať dohru tejto tragikomédie a mohla by skončiť aj takto: Procházka v hlavnom televíznom vysielaní predstupí pred národ a prizná celú pravdu, od A po Z, národ mu zatlieska… a udavača opľuje. Do hlavných postav boli vybratí tí najlepší herci a ako sa zhostia svojej úlohy, dnes ešte nevieme…?
Aj napriek tomu, že politikov si môžeme vyberať, bohužiaľ, na tých správnych nemáme nos…! Na chyby politikov by však národ zabúdať nemal.