prorok

Keby bolo bývalo včera trinásteho, ani sa nečudujem… ale taký bežný piatkový piatok. Prechádzajúc ulicou slnečným počasím pomedzi mini sukne študentiek, ktoré majú pred sebou posledný týždeň školského roka a potom hurááá na prázdniny, takmer vrazím do spolužiačky zo strednej. Nezapadala do koloritu mini sukní a odhalených stehien, hoci stále vyzerá ako osemnástka… bola namosúrená až do poslednej bunky svojho tela, to som na nej vždy poznala.

Ahoj Janka, prinútim ju odlepiť oči od chodníka a minulosti.

Aaa… ahoj.

– Teba som už nevidela ani nepamätám.

– Ani teraz by si ma nestretla a nevidela, keby som nemusela prísť do mesta.

– A čo sa stalo? Vyzvedám.

– Deti sú z Anglicka na doma, rozhodli sa kúpiť si tam dom a ja, dobrá duša, som im chcela pomôcť.

– No a? To by urobila asi každá mama, prisviedčam a upevňujem ju v jej rozhodnutí a chtiac vedieť viac, pozývam na zmrzlinu.

– No, prišla som na otočku, vletím do najbližšej pobočky Slovenskej sporiteľne a teším sa, že mi môj plán vyjde. Tri pracovníčky sporiteľne, vedľa nich neobsadené stolíky klientmi, pred nimi počítače, v ktorých si idú oči vyočiť štúdiom nových predpisov, nariadení, analýz… plánov a možno aj receptov na sobotňajší koláč. Dokonca ani pri pokladni nikto. Aj pani pokladníčka sa venovala svojmu nemému spoločníkovi, ktorý jej celý deň ukazuje jazyk a nekonečné množstvo kombinácií čísiel. Podídem k pokladníčke s úsmevným prianím dobrého dňa, ktorý mi vďačne opätovala. Podávam jej identifikačné doklady, ktoré dokazujú, že som majiteľkou smiešneho obnosu peňazí – európskej meny, ktorý som si potrebovala vybrať.

Na otázku pani pokladníčky „čo budeme dnes robiť“? odpovedám „budem vyberať“.

Po niekoľkých pohyboch myšou a klikov na monitore počítača zaznela druhá otázka „môžem vám dať celý obnos peňazí v stovkách?“

Nie žeby som nemala rada zelenú farbu, to vôbec nie, dokonca v poslednom čase ju začínam uprednostňovať, ale predstava celého výberu v stovkách do Anglicka mi nahnala strach.

– To nemáte aspoň dve päťstovky? Alebo jednu?

Dostávam kladnú odpoveď „mám, ale v inom trezore a ten sa mi otvára desať minút, ak prídete o desať minúť, dám vám aj päťstovky.“

Moja počiatočná radosť, že nebudem musieť čakať sa zmenila na opotrebovaný zvyk čakať a tak čakám ďalší autobus, ktorý mi ide o dve hodiny. Ale to by pani pokladníčka nepochopila.

Predpisy sú predpisy všade, bezpečnostné opatrenia sú na to, aby sa dodržiavali a chránili majetok a osoby… ale do frasa, čím viac sa modernizujeme, mechanizujeme, automatizujeme, tým sa strácame v prirodzenosti života. Kedysi bola jedna banka, teraz je ich na každom rohu päť, od výmyslu sveta, minulého týždňa otvorili vraj akúsi Reise… fajse, jedna je maďarská, druhá talianska, v lete bude v Žiline, či kde v pekle koréjska; pracovníčky v rovnošate bielo-modrá, trikolóru doplniť nemohli, leda ak spodným prádlom a sklá ich chránili od podlahy po strop… a teraz? Prídeš ako do baru, pomaly s polohovateľným kreslom… vraj „náš zákazník, náš pán“. My si vás chceme takto uctiť, to mi povedala, keď som sa prvý krát usádzala do toho smiešneho kresla nevediac, či sa smiem posadiť.

A vraj ľudia nemajú peniaze? Dofrasa. Majú a boja sa ich doma držať, preto sa tie banky sejú ako samosejom a my už ani nevieme, ktorá dobra, ktorá zlá, ktorá nás ošklbe na poplatkoch, že nám budú vlasy na hlave dupkom stavať pri otázke „začo tie poplatky platíme?“ Nie žeby boli radi, že ich tam prinesieme a oni si môžu s nimi za tie smiešne úroky robiť, čo chcú… ale ešte im aj za to platíme.

Ej moje deti mali pravdu, keď odišli, cnie sa mi za nimi, ale prídu štyri razy do roka a ten rok ani neviem ako prejde. Svet je svet a my sme zostali dožiť v tom zapadákove a myslíme si, že všetci sa budú okolo nás točiť akoby sme boli stredom zeme. Aj teraz mi dávali rozumy a možno preto som sa tak ľahko rozhodla, že vyberiem tie porantané peniaze a im pomôžem, nech neberú úver… však sa zadlžia naveky.

Zať sa ma včera večer pýta, „mami, a to ty myslíš naozaj, že peniaze, ktoré banka požičiava sú peniaze vás, zákazníkov?“

– No a? Samozrejmé. Čie by boli?

Mami to máš tak, ty, ja, my sme veľmi malé ovečky na to, aby sme tomu systému rozumeli, ale kto chce vedieť, učí sa a porozumie.Počula si niekedy o FEDe, ktorý podľa potreby chrli elektronickou formou miliardy dolárov? Tieto bublinové balíčky cez bankovú sieť dostáva do celého sveta a potom komerčné banky na základe zákonom uznaného podvodného systému požičiava peniaze, (ktoré nikdy nevlastnili) formou pôžičiek a hypoték záujemcom, ale od nich požaduje späť reálne peniaze plus úrok… a tak bankári bohatnú a sú z nich najbohatší ľudia na svete.

Prepánajána, celú noc som nespala a ja môjmu zaťovi verím, že je to tak, ako to povedal, že to takto funguje tá zlodejina, ktorej obyčajný smrteľník nemôže rozumieť.

Nevychádzala som z údivu nad všeobecným prehľadom a ekonomickou inteligenciou mojej spolužiačky. Ej veru, časy sa menia. Počas školy sme hltali vedomosti, aby sme sa nemuseli my a naši rodičia hanbiť… aby sme sa mohli prihlásiť a byť prijatí, prijaté na vysoké školy.

Na prvom pomaturitnom stretnutí sa každý prezentoval svojimi prvými úspechmi v živote a polovičkami, ktoré sme si zavesili na krk.

Na druhom pribudli k úspechom našich detí naše radosti z nich na ďalšom chvály väčších detí a porozvodové traumy a aká téma bude dominovať na nasledujúcom, to dnes s určitosťou nemôžem povedať, ale iste k tým doterajším pribudnú politicko-ekonomické, ktoré nám na staré kolená otvárajú oči.

Ešte aj teraz mi znie v ušiach Jankina veta, „a to nás prečo tieto veci neučili na strednej, ale tie voloviny, ktoré dodnes nechápem?“ Ej veru, pomyslela som si, hlavná vec, že tomu kryciemu manévru rozumejú mocní tohto sveta, ktorí tie podmienky celému systému diktujú.“