So záujmom som si prečítala blog slečny/pani Emy Mihalikovej s názvom Skutočný príbeh Ako mi práca v zahraničí zmenila život a letmo prešla diskusiu. Blogy novinárov sa zvyčajne dostanú na najvrchnejšiu priečku čítanosti, preto som neodolala. Kto by nebol zvedavý na ich profesionalitu? Každý.
Ak si Ema nenašla po skončení školy prácu v redakciách, môže byť len rada. Veď každý Slovák nadáva na novinárov. Tejto problematiky som sa už dotkla na inom internetovom portály, preto v žiadnom prípade nemám záujem „kydať hnoj“ na novinárov. Oni si len plnia vôľu nadriadených. Vôľu tých, ktorí diktujú podmienky svojim zamestnancom, určujú im pravidlá a trend uverejňovania príspevkov. Aké sú novinárske príspevky každý vie. Zo všetkých stránok bulváru sa na nás valia vlny negatívnej energie, korupcie, škandálov, podvodov, uplácania, sociálnych smrti, nezvládnutia úloh matky, otcov, drogovej a inej závislosti. Zo všetkých stránok novín sa na čitateľov usmievajú, odhaľujú, pretŕčajú polonahé celebrity, ktoré nikdy nič v živote neurobili okrem toho pretŕčania sa v náručí toho, či onoho politika, šoumena, aby ich popularita vzrástla a získali na obdive. Ľudské nešťastia a porovnávania príjmov a váhy peňaženiek si môžeme denne čítať v nejednom denníku. A načo? To mi pomôže pri budovaní svojej kariéry, svojho osobnostného rastu. To mi pomôže zaplatiť účty? To mi prinesie šťastie? Udá smer môjho – nášho partnerstva? Tam si, milá Ema, chcela robiť?
Buď rada, že nie si tam!
Chcela si písať knihy? Mohla si začať dávno, počas štúdia na vysokej škole. Mohla si dávno osloviť nejakého vydavateľa a vydať svoju prvotinu. Mohol ti ju dávno ilustrovať nejaký tvoj známy alebo kamarát. Mohla sa už dávno skvieť na pultoch kníhkupectiev. Mohla. Ale ty si nemohla.
Nemohla si, lebo všetci stredoškoláci a vysokoškoláci sú ešte stále „kŕmení“ tým, že im vláda, spoločnosť, parlament, úrad práce a neviem ešte kto DÁ PRÁCU. Už dávno, veľmi dávno skončila doba, kedy museli všetci pracovať. Veď predsa dnes je moderné nepracovať, lebo takto vyhovuje mocným tohto sveta a pri plnení svojej úlohy sa im celkom dobre darí. Prečo si mladí ľudia, prečo si si aj ty neuvedomila fakt, že pracovné miesta sa na Slovensku likvidujú a nie vytvárajú. Prečo? A ak sa aj nejaké vytvoria, tak sa vytvoria len pre zahraničného investora, ktorý zhrabne všetok zisk pre seba, aby žobrač robila. To naozaj ešte aj dnes všetci stredoškoláci a vysokoškoláci čakajú s ružovými okuliarmi na nose, že prídu do práce – praxe a hneď im dá zamestnávateľ mzdu za prácu, ktorú nikdy nerobili tisíc euro, tak ako to radi porovnávajú so štatistickými údajmi v EÚ? To je naozaj pravda? To už všetci zabudli, že za našich čias, v socializme chodili študenti na povinnú prax počas štúdia, aby sa aspoň ako-tak oboznámili s prácou v tom ktorom odbore, oblasti, ktorá ich zaujímala?
Milá Ema, príde mi to trošku smiešne. Vedia si vôbec študenti, uchádzači o zamestnanie predstaviť, koľko stojí zamestnávateľa zaučenie, vyškolenie jedného zamestnanca? Stojí to dosť! A kde má záruku, že ten zamestnanec, ktorého si zamestnávateľ vyškolí, mu po pol roku nedá kopačky, lebo sa mu nebude pozdávať jeho plat! A je predsa lákavé odísť do zahraničia.
Našla si si miesto v krajine, kde, ver mi, všetko funguje na inej báze. Všetko má iné pravidlá. Všetci dodržiavajú zákony, predpisy a zásady. Všetci majú oči otvorené pre svoju budúcnosť, starajú sa o svoj život. Všetci sú spontánni a veselí. U nás nefunguje nič z toho!
Moja otázka na záver. Dokázala by si uniesť na svojich ramenách toľko ponižovania, ako u svojho pacienta, ktorého si opatrovala? Odpoviem za teba. Nie, neuplynul by mesiac a by si odišla. Preto ti prajem, aby si vytvárala hodnoty tam, kde si budú tvoju prácu vážiť a u toho, kto ti za tvoju prácu adekvátne zaplatí. U nás by si také benefity nikdy nedosiahla, ver mi a s úskaliami opatrovateliek z rozprávania viem viac než dosť.