prorok

Náš obľúbenec, slovenský premiér, vynikajúci rétorík, diplomatický klamár, fantastický ekonóm a prognostik tvrdí, že najťažšie už máme za sebou. Vychádzajúc z presvedčenia, že v roku 2013 sa zlepší hospodárska situácia v celej Európe plánuje zníženie HDP o 3%. Škoda, že v svojich predpovediach – výpovediach, ktoré majú občas sarkasticko-humorný podtón, niekedy prechádzajúci až v tragikomédiu neoboznámi národ s pravdou druhej strany mince. Sú na nej tí, ktorí tvoria piliere slovenskej ekonomiky. Sú to podnikatelia, ktorí spadli do bahna a ťažšie sa jej dýcha, lebo majú nos strčený v balíčku „výhod podnikateľov“. Áno dane a poplatky, ktoré im uštedril naberajú na vážnosti. Náš premiér a kompetentní by si mali zistiť, koľko podnikateľov – živnostníkov, ktorí boli schopní odvádzať dávky sociálneho a zdravotného poistenia z minima a o ktorých sa opiera ekonomika, pardon, zvyšok ekonomiky Slovenska, mení právnu subjektivitu a prechádza na eseročky. A nielen to, pre mnohých živnostníkov bude jedinou alternatívou z tejto neblahej situácie zrušenie živnosti na Slovensku, obmedzenie činnosti, prepustenie zamestnancov… a možno mnohým ostane jediné, podľa vzoru svojich prarodičov odchod za hranice.

Chcela som povedať len to, že podnikanie má neskutočné úskalia v našej krajine. Mnohí zvolili túto formu živobytia preto, že im nič iné neostávalo, ak nechceli byť na ťarchu spoločnosti. Zamestnávateľom bolo výhodnejšie hodiť kosť zamestnancom a povedať: „buď budeš robiť na živnosť alebo nebudeš vôbec“. Tým sa vzdali povinnosti platenia odvodov sociálneho a zdravotného poistenia. Čo ostávalo živnostníkom? Nič, len sa prispôsobiť. Iní sa na podnikanie dali preto, lebo prišli o svoje pracovné miesto a keď chceli byť pre spoločnosť užitoční, lebo boli  na tento pocit zvyknutí, neváhali využiť príležitosť. Pre niektorých to bola cesta k finančnej nezávislosti – verím, že to bude správne pochopené. Vzor „mocných“ postupom času viac a viac ohrozoval sféru „bezmocných“ a tak neostávalo nič, len boriť sa, žiť a živoriť. Cesta podnikania už nie je cestou k finančnej nezávislosti a slobode. Je to nekonečná drina, dnes si netrúfam povedať, k akému výsledku a neviem dokedy budú bezmocní budú odolávať bezpráviu?

Následky to má však rukolapné, každý deň prináša obete systému 22 porevolučných rokov.

Je veľmi ťažké sledovať k akým tragédiám dochádza na Slovensku, pretože sa neplnia dodávateľsko-odberateľské vzťahy, vládne korupcia a podvody, viazne právo a jeho výmožiteľnosť je na bode mrazu, nefunguje zdravotníctvo… Sotva sa tí, o ktorých dnes píšem v šťastí a zdraví dožijú starobného dôchodku, v ktorom nebudú musieť obracať každý cent, ktorí budú môcť navštíviť market aj jeden deň pred výplatou alebo dôchodkom a ktorí s radosťou sa budú podieľať na výchove svojich vnúčat, tak, ako to robili naši rodičia.

Tragikomédia už dávno nastala v mnohých našich rodinách. Áno, hlodavec zúri v domácnostiach každý deň a berie svoje obete. Nemožnosť nájsť si prácu, bezmocnosť riešiť problémy, dlhodobé úvery a hrozba exekúcií spôsobujú napätie, strach, depresie. Absentuje zodpovednosť za seba samého, lebo k nej nikdy systém neviedol. A negatívne správanie nadriadených na všetkých stupňoch riadenia štátu, to sú všetko následky toho, že ryba smrdí od hlavy.

Škoda, že pán premiér pozná jedinú formu liečenia slovenskej ekonomiky „liečbu šokom“.