Naskytla sa mi príležitosť zalistovať v knihe Milana Vodičku s rovnomenným názvom ako názov príspevku, v ktorej opisuje, ako veľká kríza v 30. rokoch zmenila životy ľudí a na čo sa máme pripraviť aj my.
Autorom knihy je novinár a zahraničný komentátor. Opisuje priebeh hospodárskej krízy v 30. rokoch nie očami historika či ekonóma, ale očami chudobných, bohatých ľudí a veľmi bohatých ľudí. Akým spôsobom im kríza zmenila životy, ako premenila celú západnú civilizáciu. Pravdu povediac, o hospodárskej kríze v 30. rokoch som počula, ale tieto útržky nestačili, aby som získala pravdivý obraz tej doby a hlavne hrozby novodobej krízy, ktorá na nás číha akoby za rohom a mnohí ju už pociťujú na vlastnej koži. Autor knihy okrem iného hovorí napr. aj o provizórnom zavádzaní drevených peňazí, o búraní obývaných domov (aby nemuseli platiť domovú daň) alebo o strieľaní zvierat v ZOO.
Knihu čítam so zatajeným dychom. Mňa najviac zaujali informácie o tom, ako kríza rozbila hodnoty tradičnej rodiny, ovplyvnila zdravie jednotlivcov, dala podnet k masovému užívaniu antikoncepcie, položila základy zakladania supermarketov, negatívne ovplyvnila sexualitu.
Po prečítaní knihy sa pred zrakom každého čitateľa objaví plastický obraz dávno zabudnutej doby, z koreňov ktorej vyrastá tá dnešná; veľmi, veľmi podobná…i keď zrejmé aj naďalej nám FED bude tlačiť bilióny bankoviek, ktoré nie sú ničím kryté, ktoré sú bezcenné papieriky – ja im hovorím papieriky na dlh.
Ponúkam niekoľko úryvkov z tejto knihy:
Toto je príbeh z doby, kedy Amerika bola na pokraji kolapsu a kedy sa hovorilo o revolúcii.
Obchodný cestujúci prespal v hotely v malom meste a ráno povedal recepčnému: „Mám u seba viac peňazí, než je zdravo mať. Je to sto dolárov. Mohol by ste mi ich tu ukryť? Prespím ešte jednu noc a potom zaplatím účet.“
„Žiadny problém,“ odvetil recepčný a odložil stovku do sejfu a napísal hosťovi potvrdenku. Potom prišiel kuchár, ktorému hotel dlhoval mzdu za posledný týždeň, tresol rukou o stôl a žiadal mzdu vyplatiť. Recepčný otvoril sejf a zaplatil kuchárovi mzdu. Kuchár spokojný odišiel a utekal zaplatiť nájomné. Majiteľ domu bol rád, že ma konečne hotovosť a že sa nemusí naďalej handrkovať s dlžníkom. Ale aj majiteľ domu mal dlh u právnika, ktorý bežal okamžite vyrovnať.. aj ten mal radosť, pretože dlhoval za služby doktorovi. Keďže doktor bol často ubytovaný v tom istom hotely, odišiel aj on zaplatiť dlh do hotela.
A tak sa popoludní dostala tá istá bankovka späť do sejfu hotela.
Obchodný cestujúci prišiel, vyzdvihol si sto dolárovku a zapálil si s ňou cigaru. Recepčnému išli oči vyskočiť z jamôk, ale cestujúci s kľudom Angličana mu povedal: „Bola aj tak falošná. Nechal som si ju tu len preto, aby si všetci mysleli, aký som bohatý.“
Ešte jeden prípad, ako kríza mení človeka.
…pán Patterson, prepustený úradník, štyridsaťsedem ročný, rok a pol na podpore. Správa sa ticho a nesmelo. Pani Tattersonova… pekná! Tridsaťosem rokov, drobnej, pekne tvarovanej postavy, stále veľmi atraktívna.
Pán Patterson má problém, prestali ho doma brať vážne, je ako piate koleso na voze. Uvedomuje si, že pre ženu a dcéru je len na príťaž. Sám sebe si hovorí, že by to mal „zabaliť“ a zmiznúť im z cesty. Pán Patterson prišiel o svoju úlohu živiteľa rodiny, manželka k nemu stratila rešpekt a on sám k sebe tiež. Keď si chce kúpiť cigarety, musí poprosiť dcéru, ktorá má príjem, nad ktorým on ešte pred dvomi rokmi ohŕňal nos. Osemnásť dolárov a päťdesiat centov týždenne, on bral štyridsať.
Jeho autorita sa vyparila. Manželia navštívili psychologickú poradňu. Závery boli šokujúce: kríza ničí mužov oveľa viac, ako ženy.
Muži, vlastne všetci nezamestnaní strácajú sebaistotu, rozhodnosť, odhodlanosť postaviť sa zoči voči problémom a tak tomu bolo aj v ich prípade. Všetci veľmi ťažko nosili nálepku „nezamestnaný“. Bolo to pre nich ponižujúce. Po čase sa akosi inštinktívne začali vyhýbať stretnutiam so známymi.
Mraz mi prešiel telom, keď som čítala, vlastne som sa len utvrdila v mojom poznaní: „keď peniaze utečú oknom, zmizne i láska. Muž bez práce nie je muž.“
Samozrejmé, nemusí to platiť vo všetkých rodinách. Niektoré sa zomkli v súdržnosti a pomohlo i to, že otec mal viac času venovať sa deťom (ak v rodine boli).
Prajem všetkým, aby mali prácu, ktorá ich bude finančne zabezpečovať, ale stane sa pre nich aj koníčkom.
Pokračovanie nabudúce.