Kiež by nastali časy, kiež by sa vrátila doba, ktorá vychovala našich rodičov, starých rodičov! Kiež! Bohužiaľ, cesty späť niet, taká je evolúcia. Ale keby aspoň niečo, aspoň za máčny máčik prebývalo v našich dušiach zo zašlých čias, ako u starcov a stareniek, čo múdrosť sveta nosia v sebe…
…nikdy som ju nevidela v tejto bytovke, hoc tu bývam druhý rok. Druhý rok… dva roky, pre niekoho kvapka v mori nesmrteľného života, pre niekoho neskutočne dlhá doba. Bytovka z čias socializmu, iste tu dostala družstevný či podnikový byt. Pozerám na ňu zo štvrtého poschodia, pozorujem jej pomalé kroky a ruku na zábradlí, ktorou sa istí. Jej vek, jej chôdza, jej múdrosť, jej biela pokrývka hlavy hovorili za všetko. O všetkom, o nej samej, o jej celom živote. Odkladám kľúče do kabelky, do druhej beriem čierne igelitové vrecko odpadkov, aby som ho zahodila do popolnice. Zastavujem pri myšlienkovom omyle „popolnica“. Kdeže? Aká popolnica, tá už roky nevidela popol, necítila jeho vôňu, nebránila sa tlejúcej iskre. Ach, ako krásne vonia. Doba sa odvtedy zmodernizovala. Popolnice nahradili kontajnery na odpadky. Chytám ho lepšie, dúfajúc, že nepovolí (to by bola hanba, keby sa z jeho útrob vysypal bordel po schodište). Schádzam cez medziposchodie, upieram pohľad do jej ťažkých krokov a pokojnú myseľ. „Dobrý deň. Pomôžem vám, môžem?“
„Dobrý deň aj vám, už mám len dva schody… ďakujem.“
„Aspoň si pohodlne odomknete….“
Ďakuje ešte raz, skladám na schodík čierne vrecko, kabelku, beriem jej z ruky prútený košík zemiačkov a rameno plné života.
„Vás som tu ešte nevidela“, pokračujem v debate.
„Málo vychádzam, len keď musím, vidíte, že zísť do pivnice a naspäť mi trvá aj celé dopoludnie. Keď prídu deti, všetko mi nanosia a teraz už dlho neboli…“
„Len si pokojne otvorte, ja vám tu len na krajík do chodbičky položím košík…“
Ďakuje do nekonečná.
Zdravím, odchádzam a pozerám do jej spokojných očí. Vychádzam na ulicu, dvíham poklop kontajnera, zbavujem sa odpadkov nášho bytu a upieram zrak do okien, ktoré zdobia snehobiele záclony, za ktorými prebýva pokojná duša múdrej ženy.
Ani dvesto metrov krokov nestačilo na to, aby som zabudla na jej slová: „… nech je život akokoľvek ťažký, netreba hundrať, nadávať a znepokojovať sa… to nikomu nepomôže, len si ubližuje. Spokojnosť je pre človeka najdôležitejšia zo všetkého. Môcť sa pozrieť do zrkadla a každý večer si povedať: konal som najlepšie, ako som vedel…
Občas sa mi sníva, že žijem, kde žijú len pokojní, šťastní a spokojní ľudia… ale to by museli byť sami starci a starčekovia.
… človek často nevie, akí múdri, vznešení a ušľachtilí ľudia žijú v jeho blízkosti…