Dnes ráno som ako obyčajne cestovala do práce autobusom číslo 3. Bolo sychravo a hmlisto a šero svitania ešte nenadobudlo hmatateľné obrysy. Čas ako stvorený na driemoty a snenie. Zo sedadiel za mnou ho pretrhli dva tiché, konšpiračné hlasy.
– Počúvaj, pred ktorou kotolňou sa večer stretneme?
– Najlepšie pri tej na Hviezdoslavovej, je tam najteplejšie.
– Hm. A nevšimol si si v posledných dňoch nič čudné?
– Nie, nič som si nevšimol. A o čo ide?
– Nevšímaš si, ako ľudia nakupujú?
– A prečo? Nič som si nevšimol, iba ak Rómov, ktorí ako obyčajne plné nákupné vozíky nakladajú do taxíkov. Ale to robili aj minulý rok.
– No ani ja som nič nespozoroval. A pritom nákupná horúčka v ostatných krajinách vrcholí.
– No a čo sa deje? Źeby zasa Vianoce?
– Pst. Ty nevieš, že prezident Putin dostal list od mimozemšťanov, že koniec sveta nastane už o tri dni a to presne desať hodím ráno moskovského času?
– Nie. A to naozaj bude koniec sveta?
– Zadubenec, všetci to vedia, píše sa o tom všade, hypermarkety prázdne… a u nás nič! Žiadne nákupy, žiadne bunkre, žiadna panika.
– Pamätáš sa, keď Kaufland vyhlásil nočné nakupovanie so zľavou? To bol zážitok! Aj pár ranených sa vyskytlo?
– Niečo podobné, iba nik nevyhlásil nákupy skoro zadarmo, iba to, že už bude koniec sveta. A vidíš, Slovákom to ani nepohne. Žiadne nákupy, žiadne zásoby, žiadna panika… čo myslíš, prečo?
– Si zadubenec, ak to nevieš. Veď Slovač plne verí Smeru a jeho vodcovi Ficovi.
Autobus zastavil na zastávke a besedujúci zo sedadla za mnou sa zdvihli na odchod. Pekne oblečení, mierne zarastení, s igelitkami v rukách sa bez náhlenia predierali k dverám. Žiadne zamestnanie ich zrejme neťažilo.
Pomyslela som si iba. Tí dvaja majú v podstate pravdu. Hlboká a čistá viera nevedomých.