Nedá mi nepozastaviť sa tento jesenný čas pri spomienke na minulú sobotu, kedy sa stromy vyzliekali z letného šatu. Je tomu tak ani dnes, ale ešte pred týždňom som sa tešila z nádhernej soboty babieho leta, ktoré nám tvorca daroval. Rada, veľmi rada sa vtedy prechádzam. Zvlášť jeseň je vhodným obdobím na duševný a fyzický relax popod stromy, po koberci opadaných listov rôznych farieb, kde nikdy nekončia úvahy o živote, poslaní človeka, jeho cieli… a niekedy len tak o čľapkajúcich sa kačiciach na vodnej hladine či lete vtákov. Život, aký si pestrý a krásny, koľko podôb máš. Ďakujem. Jedno ma však trápi, smútok v nás.
Prečo je tomu tak? Prečo je tak veľa ľudí samých, opustených. Prečo nepozveme partnera, partnerku, známu, priateľa, suseda na prechádzku po šuchotajúcom listí roztrúsenom po chodníkoch. Viete, akú úžasnú melódiu vydáva? Je to taký veľký orchester, čo hrá jesenný pochod. A vy ho nechcete počuť… tak málo ľudí ho počúva. Vždy stretávam ľudí iba so psom, ich pozornosť je upretá práve na svojho spoločníka, hudba pod nohami akoby bola nepočuteľná. Aká som smutná z toho, že sa už ľudia neprechádzajú ruka v ruke so svojim partnerom, ale ich ruky zdobí voditko a pred nimi niekoľko metrov malé štvornohé stvorenie, tiež opustené, ako jeho pán, pani. Nie, nechcem uraziť nikoho, ani to milé, nežné stvorenie, zvedavé šantiace okolo chodníkov a ani ich pánov, panie. Raz darmo, chýbajú mi slová medzi tými dvomi prechádzajúcimi sa.
Možno byť radšej sám a započúvať sa do orchestra rôznofarebných listov, z ktorých sa zobliekajú stromy na jeseň a vychutnať ešte posledné slnka lúče, lebo s prvým novembrom príde neklamné znamenie, že dažďa, hmly a jesenných vetrov bude vždy viac a viac a orchester pod nohami utíchne. Bude asi smutný, viac ako doteraz.