prorok

Správy, správy, správy…ani bez nich, ani s nimi. Pred niekoľkými rokmi sme si s manželom dali záväzok, že niet na svete tej sily, ktorá by nás donútila rozčuľovať sa pred televíznou obrazovkou.

Áno, televízna obrazovka je ako magnet. Keď som bola dieťa, vedela som, kedy začína televízne vysielanie pre deti a bola úplná samozrejmosť rešpektovať aj koniec vysielania pre deti. Dnes? Dnes, len čo ľudia oči otvoria, na spiatočnej ceste z rannej toalety do kúpeľne, či kuchyne automaticky chytia do rúk tú magickú krabičku, ktorou si prizrú do svojho života spoločníka rôznych farieb a zvukov, správ, informácií, udalosti bežného dňa popretkávaných pútavou reklamou a takto trávia väčšinu dňa, poniektorí väčšinu života.

Chvála Bohu, my k ním nepatríme. Hádam v živote by ma nenapadlo, aby moje rána boli spestrené televíznou kulisou. Nedá mi však, občas si neprečítať správy počas dňa v počítači. Je to veľmi výhodné, lebo dá sa prečítať názov a viete o čom je a máte na výber, buď ju dočítate celú alebo idete k ďalšej.

Takmer denne ich sledujem. Už niekoľko rokov sa podobajú jedna druhej, ako vajce vajcu. Niet dňa, aby divák, poslucháč či čitateľ nebol bombardovaný vskutku samými negatívnymi informáciami. Finančno-korupčné kauzy, podvody, krádeže, znásilnenia, podvody, samovraždy, vraždy… a ak nie je medializovaný zásah ľudskou rukou, prídu na rad zabijaci psy či medvede; na ich vyváženie vata, vata a ešte raz sladká vata nízkeho života modeliek, herečiek, farmárov a farmárok, moderátoriek a za nimi svet biznisu, finančných skupín, jednoducho „mocných“ tohto sveta, ktorí diktujú podmienky, čo, kedy, kde sa bude počúvať, vysielať a sledovať…

V posledných dňoch ma však mimoriadne potešila jedna, ktorú zdokumentoval návštevník našich veľhôr a v Ždiarskej Vidle nafotil čriedu pasúcich sa päťdesiatich ôsmich kamzíkov. Keď pred niekoľkými rokmi sme sa obávali, či majestátny kamzík v našich veľhorách prežije alebo vyhynie, postupne sa ukázalo, že fauna a flóra tomuto vzácnemu jedincovi u nás svedčí a kamzičia populácia nevyhynie.

Za tento poznatok patrí veľká vďaka všetkým, ktorí sa o to zaslúžili. Nepochybne sú to milovníci prírody, pre ktorých je zamestnanie koníčkom a iste mu venujú všetok svoj voľný čas a lásku a sú nimi pracovníci TANAPu, ale i pracovníci štátnych lesov a iní.

Táto správa ma obohatila na tele a na duchu. Kiež by takto pozitívne ladených správ sa objavovalo čo najviac vo všetkých médiách, lebo svedčia o súlade človeka s prírodou a tá sa vždy vedela za starostlivosť odmeniť… a život človeka by bol oveľa krajší.