Jednou z aktuálnych otázok všetkých Slovákov je ako prežiť, pretrpieť, prekonať, ako spolu nažívať, spolu vychádzať, spolu zdieľať… ako pochopiť etnickú skupinu asociálov?
Dnes nebudem zovšeobecňovať túto skupinu, pozornosť sústredím na cigánov. Tak sme im hovorili vždy, preto nevidím dôvod použiť iný výraz. Áno, žijeme tu s nimi na jednom území, úradným jazykom je slovenský jazyk. Pýtam sa kompetentných, vás milí čitatelia, hocikoho, podľa čoho vedia cigáni, že sú cigáni. Vedia Rómovia, že sú Rómovia a podľa čoho? Majú svoje územie? Nie, nemajú. Majú svoj jazyk? Nemajú. Majú nekodifikovaný jazyk etnickej, počtom veľmi bohatej skupiny.
Od nežnej revolúcie sa tejto problematike venovalo veľa pozornosti, ale efekt je nulový a rozrástol sa do gigantických rozmerov a šíri sa ďalej.. Pýtam sa, prečo? Podľa mňa preto, lebo problém nikto nepomenoval správne. Pridržím sa verejnosti prezentovaného pomenovania „rómska otázka“. Pokúsim sa nemlátiť prázdnu slamu, prázdnou už dávno je, klasy dávno zapustili korene na slovenskej zeme a deti cigánov rodia deti.
Prejavom je kriminalita, neprispôsobovanie sa, nekultúrnosť, nezodpovednosť, agresia, priživovanie sa na úkor ostatných a za nič alebo, ak chcete, za robenie detí a odoberanie finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu formou podpory a rôznych druhov sociálnych dávok. Gadžovia sa môžu len s údivom dívať na márnotratnosť neprispôsobivých občanov – myslím na nákupné vozíky v období hojna, ktoré tak radi napĺňajú statkami vyrobenými niekým iným. Problém sa nazýva „rast ekonomiky“. Chá…? Akej ekonomiky? Nemeckej? Francúzskej? Českej? Jednoduchá matematika: z podpôr a sociálnych dávok plynú finančné prostriedky cez kanál la cigán, la Róm zahraničnému investorovi. Aké milé pre Slovensko, ako hostiteľskú krajinu.
Benevolentnosť zákonodarcov našich neprispôsobivých občanov posunula na rebríček nič neváženia si, priam, povedala by som a možno to bude to pravé orechové, ak poviem, že my gádžovia sme pre cigánsku etnickú skupinu iba zdrojom príjmov.
Spomeňme si na začiatky „ponežnorevolúčnych rokov“. Najprv to boli stromy sťaté meter nad zemou, aby si prikúril a zohrial sa, časom prišiel na to, že môže mať viac. Bolo treba nasýtiť seba a hladné krky v kolibe a tak sa vybral na zemiačniská. Často na nich ostala spúšť. Taká malichernosť zasiahnuť voči ním a odkloniť ich konanie… agresor išiel ďalej a dal najavo svoje potreby, svoje pocity, svoje možnosti… otvoriť dvere do štátnej pokladnice. Prekročiť prah do bezbrehého, bezohľadného siahnutia na finančné prostriedky uložené v spoločnej kase vyprodukovaných daňovými poplatníkmi a vyprázdnenie sociálnych fondov naakumulovaných prácou predošlej generácie bolo maličkosťou.
Ako ďalej?
Povinným slovenským jazykom v predškolských zariadeniach a laviciach základných škôl pre všetky cigánske deti. Primeranou prácou ich intelektu a transformáciou fyzických zručnosti na finálne výrobky.
Čerpala som zo studnice životných múdrosti našich otcov a praotcov, ktorí už v minulom storočí išli za prácou za more, aby uživili svoje rodiny. Čo myslíte, rozprávali po slovensky? Ak chceli prežiť, veľmi rýchlo sa museli naučiť jazyk hostiteľskej krajiny a naši cigáni sú s nami na našom území už sedemsto rokov a nevedia poriadne po slovensky.
Na záver chcem povedať. Sú medzi nami slušní, vzdelaní a tvoriaci určité hodnoty, preto nehádžem všetkých do jedného vreca, nelámem nad nimi palicu. SLOVENSKÝ JAZYK je kľúč k plnohodnotnému zaradeniu sa do spoločnosti deti a dospelých.