Spiš si tento rok pripomína dva významné výročia súvisiace so spišským zálohom. 600 rokov od podpísania spišského zálohu a zároveň 240. výročie prinavrátenia spišských miest Uhorsku.
Písal sa rok 1412, keď uhorský kráľ a rímsky cisár Žigmund Luxemburský v roku 1412 podpísal na Ľubovnianskom hrade zmluvu o mieri a vzájomnej pomoci s poľským panovníkom Vladislavom II. Jagellovským. Zmluva bola vyvrcholením vzájomných rokovaní o prímerí a rokovania viedli na hrade v Starej Ľubovni. Na tomto stretnutí bola podpísaná mierová dohoda a zmluva o pôžičke, ktorou Vladislav požičiava Žigmundovi 37 tisíc kôp českých strieborných grošov na vojnu proti Benátkam a obnovenie uhorského vplyvu pre oblasť Dalmácie. Svoj dlh sa Žigmund zaviazal splatiť do 8. novembra toho istého roku.
V stredoveku kresťania nepožičiavali peniaze za úrok a iba naivný sa mohol domnievať, že Vladislav požičia Žigmundovi 37 tisíc kôp mincí v striebre pre jeho pekné modré oči alebo bratskú lásku.
Právne zabezpečiť túto pôžičku bolo možné iba zálohom územia, z ktorého by boli plynuli úroky do kasy Vladislava. Dovtedy dal do zálohu poľskému kráľovi 16 spišských miest.
Zálohová listina bola vydaná 8. 11. 1412 v Záhrebe a do zálohu patril hrad Stará Ľubovňa, Podolinec, Hniezdne a mestá: Poprad, Spišská Nová Ves, Ľubica, Veľká, Matejovce, Stráže pod Tatrami, Spišská Sobota, Tvarožná, Vrbov, Ruskinovce, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy a Spišská Belá. Záloh trval do 10. novembra 1772. Zálohové územie zostalo súčasťou Uhorska, no spravovali ho poľskí starostovia, ktorí mali sídlo na Ľubovnianskom hrade. Dane zo zálohu sa odvádzali Poľsku. Zálohovanie tak rozsiahleho majetku na takú dlhú dobu nemalo v dejinách obdobu. Menované hrady a 16 spišských miest malo určité špecifické postavenie, nepatrili ani Uhorsku, ani Poľsku, právo, povinnosti a výhody sa uplatňovali aj strany Uhorska, aj strany Poľska. Z tejto zvláštnosti vedeli mnoho vyťažiť. Iba pre ilustráciu spomeniem, že do zálohu nepatrila Levoča a ani Kežmarok. V týchto dvoch mestách sa usporadúvali trhy 4 krát do roka, ale v mestách spišského zálohu sa konali aj osem krát. Zálohové mestá boli ekonomicky stabilné, remeselnícka produkcia sa v nich prejavovala v zvýšenej miere ako v ostatných mestách.
Poliaci sa snažili z tejto situácie veľa vyťažiť a to najmä presadzovaním svojich záujmov vo vzťahu k Uhorsku. Naopak Uhorsko pod vplyvom tureckého prieniku značne oslabovalo. Poliaci vôbec nemali záujem o vrátenie týchto miest Uhorsku, považovali toto územie za strategické. Kto by sa strategického územia chcel vzdať?
Čo sa však nestalo? Za panovania Márie Terézie počas prvého delenia Poľska s Pruskom, Ruskom a Rakúskom v roku 1772 Poľsko stratilo svoje niekdajšie silné postavenie.
Majoritné postavenie v zálohových mestách mala nemecká národnosť, druhou najpočetnejšou skupinou obyvateľov boli Slováci.
Zálohová listina z roku 1412 nerátala so situáciou, že by poľská strana odmietla ponuku vrátenia peňazí, hoci sa o to uhorská strana niekoľko krát pokúšala. Poliaci boli presvedčení, že zálohová záležitosť je právne uzatvorená. Spišský záloh ukončila v roku 1772 panovníčka Mária Terézia.
V roku 1778 Mária Terézia vytvorila provinciu 16 spišských miest, ktoré boli súčasťou zálohu. Jej administratívnym sídlom bol provinčný dom v Spišskej Novej Vsi. Dnes je v ňom Spišské múzeum. Aj po skončení zálohu si tieto spišské mestá zachovali autonómne postavenie a trvalo do druhej polovice 19. storočia. Zánik provincie ukončil stáročné obdobie, kedy bol Spiš, vďaka svojmu výsadnému postaveniu bol považovaný za najvyspelejšiu oblasť strednej Európy.
November 1412 a november 1772 sú historické míľniky, ktoré pre Uhorsko a následne Slovensko majú veľký význam. Spišský záloh trval mimoriadne dlho, ale ako sa hovorí, večný je len život a aj keď už nikto neveril, prišla správna osoba, ktorá bola v správnej chvíli na správnom mieste, aby dnes sa mohlo Slovensko pýšiť týmto krásnym územím.