Krajina zázrakov, zlatých padákov, káuz a od včera krajina invalidov, dôchodcov a deti. Invalidi sú poberateľmi invalidného dôchodku, dôchodcovia starobného dôchodku a deti poberateľmi detských prídavkov. Včera vyšli do ulíc učitelia a žiadajú okrem iného zvýšenie miezd. Invalidi, dôchodcovia a deti sú jedinými, ktorí prichádzajú do úvahy na krátenie príjmu a pretransformovanie tým, ktorí odovzdávajú informácie, poznatky a skúsenosti nastupujúcej generácii, učiteľom. Minister je s touto cieľovou skupinou milosrdný, nedovolí im zobrať. Ostatné zložky v štáte nie sú a konečne som prišla na to, prečo máme neúrekom zahraničných investorov, prečo máme v meste prevažnú časť čínskych obchodov, prečo sa na nás usmievajú z pultov predajní všakovaké druhy potravín vyrobených v EÚ. Až dnes to viem, je to nezávidenia hodná situácia. Sme neschopný národ a žijeme si ako v ríši snov.
Každý národ potrebuje generáciu vedcov, umelcov, profesorov, politikov, konštruktérov, remeselníkov, obchodníkov, tvorcov práva i strážcov poriadku, učiteľov i zdravotníkov, poľnohospodárov i hercov. Pre žiadnu nespadnú títo odborníci z oblakov. Akademické vzdelanie nadobúda v školských laviciach na rôznych stupňoch vzdelávacieho systemu.
Deti ako budúca generácia, ktorí prevezmú kormidlo všetkých tých profesií potrebujú životodarnú energiu nachádzajúcu sa v domácom prostredí milujúcich rodičov a pedagógov spoza katedier. Spomínam si na moje detské roky, kto bol váženými osobnosťami v dedine? Kňaz a učiteľ. Tieto osoby, tieto osobnosti si každý vážil a mal v úcte. Poznala ich celá okolica. Meno kňaza bolo známe široko-ďaleko, meno učiteľa tiež.
Dnes je meno učiteľa pre všetkých ľahostajné. Dnes je učiteľ osoba, ktorá vykonáva svoje povolanie, nevykonáva svoje poslanie. Jediným motivátorom sú peniaze, aby učiteľ prežil, aby rodina prežila… lebo druhý, tretí, štvrtý… ani entý motivátor nie je. Učiteľ prestal byť v úcte žiakov a rodičov, pretože úcta sa už dávno vytratila zo spoločnosti. Učiteľ je často krát demotivovaný, pretože vo vzdelávacom procese ho hatí zbytočná byrokracia a výkazníctvo, ktoré musí učiteľ robiť voči všetkým nadriadeným zložkám: riaditeľovi, zriaďovateľovi, VÚC. MŠ a pod. V dnešnej dobe už nie je človek človekom, dieťa dieťaťom, žiak žiakom, je číslom na výkaze, je štatistickým ukazovateľom pre EÚ. A tu sa začína a končí začarový kruh, komu vziať a komu dať.
Som pozorovateľ života a prišla som na to, že jedinými, ktorí si zaslúžia nadštandardnú mzdu sú politici a poslanci, jedine oni sú ľudia, lebo vždy to tak bolo, že národ tvorila skupina mocných a bohatých a skupina biednych a utláčaných. Na ktorej strane sú učitelia, vieme. Vedia to všetci?
Ale kto sa obohacuje na úkor iných, raz sa bude musieť vzdať prebytku a dať tým/tomu, komu zobral. Po lekároch a sestrách, využili učitelia formu otvoreného protestu, využili svoje právo. Ja si však neviem predstaviť, čo bude, keď kotvy dvihnú podnikatelia.
Podnikatelia, prečo mlčíte? Podnikatelia, prečo nepoviete o tom, čo všetko ste museli za dvadsať rokov po nežnej revolúcii zvládnuť? Koľko bolo tých zákonov, usmernení a nariadení, ktorými sa „zlepšovali“ vaše životné podmienky? Vy stále mlčíte? Dokedy? Predsa ste neboli len podnikateľmi, boli ste šoférmi, upratovačkami, menežerkami, konateľmi, účtovníkmi, ekonómkami, skladníkmi. Vidím vás nastupovať do áut po šiestej hodine rannej a domov prichádzate večer po ôsmej. Vy si nezaslúžite zmenu systému? Vás už dávno hodili na skupinku biednych a utláčaných, ostanete v nej?