Že vraj žijeme v suverénnom štáte. Pod suverenitou štátu rozumieme nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci vo vnútri a mimo štátu.
Takže môžeme hovoriť o suverenite vnútornej, tzn., že je výlučnou mocenskou inštitúciou na svojom území a iba ona je schopná určovať správanie všetkého obyvateľstva žijúceho na tomto území, ak má zvrchované postavenie vo vzťahu k ostatným mocenským inštitúciám, ktoré pôsobia na danom území.
To, či sme a do akej miery sme suverénnym štátom navonok dokazuje:
Dnes sa mi posťažovala mamička jedného školopovinného syna. Keď mal chlapček rok, otec od nich odišiel a ona ostala so synom sama. Ťažký osud jej pomáhala zdieľať mama, ale len ďalších sedem rokov. Keď mal syn osem, starká zomrela. Sama sa preto borí životom a všetky synove starosti sú aj jej starosťami. Bitá životom sa skôr všetkému podriadi a prispôsobí, akoby mala reptať. Na každom kroku vidieť skromnosť a tá sa prenáša aj na syna. Nie je to závidenia hodna situácia, ale možno aj k nej bude osud časom štedrejší a odmení ju partnerom, ktorý jej pomôže zdieľať ich spoločný osud. Žije teda so synom, pre syna. Dobre sa učí a ona sa z jeho výsledkov teší.
Vrátim sa k myšlienkam, ktoré ma primäli napísať tento príspevok.
Hovorí mi: – syn nejde vo štvrtok 13. septembra do školy. Je štrajk učiteľov, snáď niečo vybojujú a bude lepšie.
Zahryzla som si do jazyka, lebo životom bitej matky školopovinného syna ušla informácia, ktorú už aj vrabce na streche čvirikajú, že ide o štrajk za zvýšenie platov učiteľov.
A to ešte nie je všetko, – predstavte si, syn mal včera priniesť do školy 2,50 € na farbu na lavice. Dnes si natierali lavice, musela som mu kúpiť pracovný plášť, lebo z toho minuloročného vyrástol, dala som mu dva štetce, brusný papier, aby nedajbože nedostal hneď na začiatku školského roka poznámku.
Pozrela som si teda najvyššiu právnu normu štátu, Ústavu… a bola som prekvapená. Pretože , nie sme suverénny štát.
Čl. 1 ods 1 hovorí:
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Čl. 42 ods. 2 hovorí:
Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.
A hneď čl. 42 ods. 3 hovorí:
Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.
Jediným východiskom pre občanov SR je uplatnenie čl. 42 ods. 4, ktorý hovorí:
Zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc štátu.
Postrehla som, že od štátu pýtajú peniaze na mzdy zdravotné sestry, lekári, učitelia… , ale mzdy ešte stále nezaručia pomoc pri štúdiu mladej generácii. Zrelé na hlbšiu úvahu pre všetkých…, pretože pomoc pri štúdiu zatiaľ dostáva iba obmedzená skupina žiakov a študentov a nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že neprávom sú im udeľované tieto výhody.
Ja chvalabohu školopovinné deti nemám, ale keď budem mať školopovinné vnúčatá, bude sa ma bolestne dotýkať to, že tieto deti, ktoré sú dnes obeťami spoplatňovaného školstva uplatnia tie isté formy práva a zodpovednosť prenechajú na nižšie, nechcem povedať bezmocné zložky, hoci to takto vyzerá, že rodičia sú úplne bezmocní. Moc, ktorú im poskytuje Ústava SR nepoznajú.
Bodkou za dnešnou mojou úvahou je: – právna nevedomosť slovenského národa je nekonečná a je na každom z nás, ako sa postavíme k povinnostiam, ktoré máme a do akej miery uplatníme právo.